RRA Domaša

Prejsť na obsah

Hlavná ponuka

Náš región

O našom regióne

Nové archeologické poznatky vypovedajú o strategickom význame tejto horskej oblasti takmer vo všetkých pravekých obdobiach.
Aj keď oblasť hornozemplínskeho a horno-šarišského regiónu má všetky geografické predpoklady na osídľovací proces, predsa bola len nedávno „znovuobjavená“ ako územie s bohatou historickou tradíciou.

Archeológovia datovali najstaršie stopy po prítomnosti človeka na území Ondavskej vrchoviny na základe nálezov z priestorov okolia Svidníka a Ladomírovej do obdobia mladšej fázy stredného paleolitu – staršej doby kamennej (80 000 – 40 000 rokov p. n. l.). Pri prieskumných povrchových zberoch našli ojedinelé kamenné nástroje (zvyšok jadra, driapadlo) tzv. moustérienskej kultúry, ktoré si v tých časoch vyrábali neandertálci (Homo sapiens neanderthalensis) prevažne zo severských pazúrikov.

Systematické prospekcie povodia hornej Ondavy v rokoch 1996-2001 priniesli objavy desiatok nových stôp po krátkodobých sídliskách, na ktorých žili ľudia dnešného typu človeka (Homo sapiens sapiens) z obdobia mladého paleolitu. Do dnešných čias sa zachovali iba kamenné nástroje – predmety každodennej potreby (škrabadlá, rydlá, čepeľové nože, hroty atď.) z rôznych kultúrnych okruhov (aurignacien, gravettien, epigravettien) mladšieho a neskorého paleolitu (40 000 – 8 000 p.n.l.). Bohaté kolekcie získaných štiepaných artefaktov (viac ako 1000 kusov), vyhotovených hlavne z nadkarpatských pazúrikov, limnokvarcitu, miestnych rohovcov, svedčia o tom, že zberačsko-lovecké skupiny tohoto obdobia vyhľadávali a osídľovali vhodné terény v blízkosti prelomových údolí riek (Svidník - medzi Osy a Kaštielikom, Rakovčík, Mestisko, Stročín, Breznica). Ondava slúžila už od praveku ako dôležitá komunikačná spojnica.


  


Početné kostené zvyšky mamutov, ako sú kly a zuby, sa našli v korytách Ladomírky, Ondavy a ich prítokov (Krajné Čierno, Ladomirová, Svidník, Hrabovčík, Mestisko, Potoky a iné).

Lovecké tlupy transportovali aj kamenné nástroje a surovinu – obsidián, pazúrik - na výrobu nástrojov, ktorá slúžila i na výmenu medzi skupinami lovcov.
Pri povrchových zberoch sa s istotou podarilo potvrdiť prítomnosť skupín mezolitikov praktizujúcich zber, lov, rybolov v podmienkach mladších štvrtohôr – holocénu. Konkrétne stopy osídlenia sme zistili položené na nízkych terasách Ondavy a Ladomírky v okolí Svidníka a Breznice.

Ľudia využívali miestne pramene minerálnych liečivých vôd (Dubová, Šarišský Štiavnik, Radoma).




V období mladšej doby kamennej – neolitu (6. – 4. tisícročie p.n.l.) k nám z južnej - nížinnej časti východného Slovenska začal prenikať nový životný štýl. Charakterizuje ho prechod k produktívnemu spôsobu hospodárenia, pestovanie kultúrnych plodín, chov domácich zvierat, výroba efektívnejších hladených kamenných nástrojov, ale najmä ručne zhotovovanej keramiky. Nálezy keramických črepov a nástrojov sme lokalizovali v chotároch obcí Dobroslava, Svidník, Stročín, Miňovce, Lomné.

Pre neskorú dobu kamennú (3500 – 1900 p. n. l.) sú charakteristické zmeny v živote ľudí spojené predovšetkým s využitím novej suroviny - medenej rudy. Polgárska kultúra je doložená bohatými nálezmi z „dielne“ na výrobu štiepaných kamenných nástrojov v chotári Rakovčíka.
Je zaujímavé, že v tomto čase v Ondavskej vrchovine bolo druhé a ako sa javí i posledné súvislé osídlenie tejto oblasti v praveku. Vytvorili ho pastiersko-roľnícke rody zo Zakarpatska, ktoré prišli do hornatej krajiny Karpát, ktorá bola v tom čase len riedko obývaná. Objavili sa tu na sklonku eneolitu a postupne sa podieľali na formovaní pociatocných prejavov doby bronzovej. Práve z tohoto úseku dejín nachádzame početné nálezy kamenných sekeromlatov (Kečkovce), sekeriek a ich zlomkov (Ladomirová, Mestisko, Tisinec) ako aj štiepanej industrie a úlomkov keramiky (Kružľová, Kapišová, Svidník, Vyšný a Nižný Orlík, Hrabovčík, Duplín, Šarišský Štiavnik). Vytvorili kultúru východoslovenských mohýl pomenovanú podľa spôsobu pochovávania. Tieto mohyly, ktoré sa reťazovito i jednotlivo tiahnú po návršiach Nízkych Beskýd, patria ku kultúrnemu komplexu šnúrovej keramiky a sú nápadne chudobné na hmotné pamiatky. Môžeme ich vidieť nad Tokajíkom, Bžanami, Lomným, Kečkovcami, pri Radome, Šapinci, Okrúhlom a desiatkach ďalších dedín.

Z nasledujúcich storočí sa našlo pomenej archeologických nálezov. Keltské hradisko pravdepodobne stálo pri Kurime resp. Kučíne.
V dobe rímskej je región opäť postupne zaľudňovaný. Od druhého storočia n. l. tadiaľ po tzv. soľnej obchodnej ceste prechádzali aj príslušníci przeworskej kultúry . To dosvedčuje aj ojedinelý nález strieborného rímskeho denára zo Svidníka, na ktorom je vyobrazený cisár – filozof Marcus Aurelius. Zvyšky sivej keramiky z 3. až 4. storočia sa vyskytli pri Svidníku a Breznici.

Z obdobia tzv. sťahovania národov (5. – 6 stor. n. l.) a ranného stredoveku (7. – 8. stor. n. l.) sa v poriečí hornej Ondavy nenašli zatiaľ žiadne nálezy.
V priebehu 9. storočia sa zintenzívnili kontakty vtedajšej Veľkej Moravy smerom na sever od Karpát na územie Vislanska.
Okrajová poloha v severnej časti Karpatskej kotliny spôsobila, že sa tento horský región stal trvalou súčasťou Uhorského kráľovstva až koncom 11. storoc(ia. Vtedy bolo toto územie už nielen správne, ale aj fakticky jeho územnou súčasťou.

Ďalším svedectvom toho, že kraj v severnej časti Zemplína a Šariša bol osídlený od nepamäti sú nálezy keramiky (Stročín, Stropkov časť Sitník) a predovšetkým bronzových predmetov zo staršej doby bronzovej 1 900 – 1 500 p.n.l. (bronzová sekerka otomanskej kultúry zo Soboša). Z mladšej - neskorej doby bronzovej (1 200 – 800 p.n.l.) evidujeme nepočetné zvyšky keramiky v okolí Mestiska i Stročína. Zo Svidníka pochádzajú štyri bronzové náramky, zo Soboša a Cerniny dva bronzové meče a z Chotče štyri ozdobné plechové pukličky. Pri Breznici sa našlo torzo sekerky s odlomenou tuľajkou a uškom. Unikátne nálezy archeológovia priradili príslušným kultúram a to pilinskej, gávskej a lužickej.

Stropkov bol počas dlhých stáročí hospodárskym a spoločensko-kultúrnym centrom severného Zemplína na ľavom brehu Ondavy. Patril medzi stredoveké mestečká východného Slovenska, ktoré ostali po celé obdobie feudalizmu poddanským mestom.

Najstaršie písomné správy o Stropkove (Stropko) pochádzajú z roku 1404, kedy je už označovaný ako oppidum – mestečko. Predpokladáme však, že existoval dlho pred týmto rokom a bol súčasťou majetku rodiny Cudarovcov (Czudarovcov). Práve oni majú zásluhu na budovaní stropkovského hradu. Hrad plnil obrannú funkciu voči nepriateľským vpádom a poskytoval ochranu pre obyvateľstvo. Nezachovala sa nám však jeho podoba.





Za najstaršie osady stropkovského panstva osídlené pôvodným slovenským obyvatel(stvom na slovenskom práve treba považovať predovšetkým Stropkov, Chotču, Breznicu, Brusnicu, Turany, Veľkú a Malú Domašu. V prvej polovici 14. storočia kráľ Karol Róbert povolal do tejto oblasti nemeckých kolonistov, ktorí mali pomôcť pri rozvoji hospodárstva krajiny, zaľudniť staršie a založiť nové dediny, ktoré sa riadili podľa nemeckého dedinského práva. Toto právo bolo pre poddaný ľud výhodnejšie ako domáce slovenské zvykové právo, pretože poskytovalo isté úľavy a presne špecifikovalo povinnosti voči zemepánovi.

V druhej polovici 14. storočia zasiahla územie ďalšia kolonizačná vlna, ktorej príslušníkov nazývali Valachmi alebo Rusínmi (Ruténmi). Títo osídlenci osídľovali niektoré oblasti Slovenska, to znamená, že na naše územie k pôvodnému slovenskému, prisťahovanému nemeckému a maďarskému obyvateľstvu prišlo ďalšie etnicky odlišné obyvateľstvo, a to románski Valasi, ale hlavne slovanskí Rusíni. Nové obyvateľstvo prinieslo so sebou nové formy hospodárenia (chov oviec, kôz, hovädzieho dobytka, na ktorý používalo horské oblasti a špeciálnu právnu sústavu tzv. valašské právo). Kolonizácia na valašskom práve výrazne poznačila okolie Stropkova i celého severovýchodného Slovenska tým, že od 14. - 16. storočia až dodnes tu vo vzájomnej znášanlivosti žije slovenské a rusínske obyvateľstvo.

Mestečko prežívalo v 15. a 16. st. obdobie rozkvetu. Svedčí o tom stavba hradu, kostola, štvorcového námestia, prvá zmienka o škole z roku 1515 a doosídlenie nemeckými kolonistami. Mesto malo mýtne právo, právo tridsiatku a konania trhu. Stropkovskému panstvu patrilo 51 obcí. Existoval tu tzv. veľký cech, ktorý združoval remeselníkov z viacerých odborov – zlatníkov, krajčírov, kožušníkov, debnárov, stolárov, mäsiarov, sedlárov, remenárov a iných.

Mesto sa však v 17. st. stalo majetkom jedného z vodcov stavovských povstaní Imricha Tökölyho a to mu neprinieslo nič dobrého. Hrad i mesto dal majiteľ vypáliť a po skončení povstaní v roku 1711, napriek zákazu, hrad úplne zničili cisárske vojská. Na ruinách niekdajšieho hradu bol neskôr postavený kaštieľ, pričom bol použitý materiál z ruín hradu.

Koncom 18. st. sa Stropkov stal druhým najväčším remeselníckym centrom a sídlom jedného z piatich okresov Zemplínskej stolice. Stagnácia a úpadok mesta nastupujú v polovici 19.st. a menia sa v masové vysťahovalectvo do zámoria po roku 1870.

Vojnové a medzivojnové obdobia znamenali pre mesto obrovský hospodársky úpadok. Zmenu priniesli až povojnové roky, výstavba závodu Tesla a iných podnikov. Počet obyvateľov vzrástol z 2695 v roku 1950 na zhruba 11 000 v súčasnosti.



Najvýznamnejšou kultúrno-historickou pamiatkou je gotický trojloďový kostol zo 14. a 15. storočia. Kostol bol súčasťou stropkovského areálu. Interiér kostola je zariadený barokovo. Ranobarokový hlavný oltár s bohatou figurálnou a ornamentálnou výzdobou je zasvätený najsvätejšiemu telu Kristovmu. Vo svojej slohovej kategórii patrí hlavný oltár v Stropkove medzi najvýznamnejšie oltárne architektúry na Slovensku.

Kláštorný komplex rádu sv. Františka pochádza zo 17. storočia a je komponovaný podľa vtedy platných zákonitostí, t.j. s rajskou záhradou a krížovou chodbou.

V južnej časti mesta sa zachoval slohovo čistý barokový objekt Slúžnovský dom a secesná kúria.




Novopostavený gréckokatolícky kostol je výraznou centrálnou cirkevnou architektúrou, koncipovanou v byzantskom slohu.

Zachované objekty vhodne zapl'ňajú v interiéri mesta kaplnky, barokové plastiky a hradné studne.




Medzi najvýznamnejšie osobnosti pôsobiace v Stropkove patril rabín Salmen Leb Teitelbaum (od roku 1826), známy ako vynikajúci vedec, po ňom Jozef Gottlieb, pokladaný za cadika (pochovaný na židovskom cintoríne v blízkosti obce Tisinec).










 
Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky